Abstrakt
	Príspevok porovnáva účinnosť troch rozdielnych technológií pri výrobe čistej ocele. Boli posúdené tri rozdielne aspekty čistoty ocele:
a. Odsírenie ocele,
b. Obsah, zloženie a morfológia sulfidických inklúzií,
c. Obsah, zloženie a morfológia oxidických inklúzií.
	Najlepšie výsledky boli dosiahnuté technológiou, zahrňujúcou skujňovanie ocele vo vrchom fúkanom LD konvertore, predbežné odsírenie syntetickou troskou v panve v priebehu odpichu, hlbokú dezoxidáciu ocele v panve a spracovanie ocele prídavkami na báze vápnika, vháňanými do tekutej ocele systémom škandinávskej trysky. Dosiahla sa modifikácia sulfidu mangánu na sulfid vápnika, ako aj modifikácia oxidu hlinitého na vápenaté hlinitany. Konečný obsah síry v oceli bol pod 0,002 % hm..
	Technológia tavenia ocele v elektrickej oblúkovej peci s následnou dezoxidáciou a modifikačným spracovaním v panvovej peci bola menej účinná, hlavne pre dosiahnutú úroveň dezoxidácie. Boli pozorované len počiatočné štádiá modifikácie sulfidov a len malá časť inklúzií oxidu hlinitého sa modifikovala na vápenaté hlinitany. Konečný obsah síry v oceli bol okolo 0,005 % hm..
	Hlavným úžitkom technológie skujňovania pomocou kombinovaného fúkania bol nižší obsah kyslíka v skujnenej oceli. V tomto prípade nebolo robené žiadne modifikačné spracovanie. Obsahy oxidických a sulfidických inklúzií boli veľmi podobné tým, ktoré boli zistené v oceľových odliatkoch, produkovaných prvými dvoma technológiami.