Abstrakt
	Príspevok pojednáva o novej technológii získavania veľmi čistého prášku SiO2 z druhotnej serpentinitovej nerastnej suroviny. Surovina je uložená vo forme odpadových háld, ktorých súčasťou sú aj zvyšky karcinogénnych zložiek chryzotilového azbestu. Serpentinitová surovina predstavuje odpad, ktorý zostal po spracovaní primárnej serpentinitovej suroviny. SiO2 prášok nachádza využitie v mnohých priemyselných oblastiach. Konkrétne použitie  úzko súvisí s čistotou, granulometriou a fyzikálnymi vlastnosťami ako sú merný povrch, morfológia a typ kryštálovej mriežky. Najjemnejšie frakcie SiO2 prášku sú základnou surovinou pri výrobe kremičitých skiel, keramík a niektorých druhov optických vlákien. SiO2 prášok sa používa pri výrobe disperzných farieb a alkalického vodného skla, tiež sa používa ako prísada do umelých hmôt, do zimných typov pneumatík, na výrobu brúsnych a leštiacich pást, na brúsenie drahých kameňov, na pulírovanie a lapovanie, v stavebníctve do betónov a špeciálnych omietok, ako pigmentačná látka a aditívum pri výrobe papiera a plastov.
	V práci sú zosumarizované výsledky vedeckého bádania zahŕňajúceho fyzikálnu úpravu a metódy hydrometalurgického spracovania nerastných surovín. Práca analyzuje niektoré faktory ovplyvňujúce chemické spracovanie suroviny a kvalitu jedného z  produktov - práškového SiO2. V článku je analyzovaný mechanizmus lúhovania, ktorým sa získava oxid kremičitý SiO2. Pre tento cieľ bol analyzovaný vplyv merného povrchu, veľkosti a morfológie reaktantov, pomery reaktantov a pod.
	Sériou experimentov sa nám podarilo vyrobiť veľmi čistý prášok SiO2, ktorého priemer sa pohybuje okolo 200 nm. Analýzou zrnitostného zloženia serpentinitovej nerastnej suroviny bol stanovený podiel frakcií s veľkosťou pod a nad 1 mm v pomere 85,2 : 14,8. Homogenizácia a mletie pred hydrometalurgickým (chemickým) spôsobom spracovania serpentinitu, ktorými sa zaručuje horná hranica zrnitosti, definovaná granulometria a chemická homogenita upraveného materiálu, ovplyvňujú do značnej miery reprodukovateľnosť technologického procesu spracovania suroviny. 
	Výsledky suchej elektromagnetickej separácie dokumentujú, že zo vstupnej suroviny je možné bežnými prostriedkami odstrániť 60 až 65 % železa, pri strate asi 30 % hmotnosti materiálu. Zvyšovaním intenzity sýtiaceho prúdu dochádza k nárastu hmotnostného výnosu, rastu výťažnosti a tiež k nepriaznivému vzrastu hmotnostného výnosu. Pri mokrej magnetickej separácii je možné očakávať o niečo lepšie výsledky z hľadiska čistoty produktov, avšak z dôvodu tvorby zhlukov azbestových vlákien, je použitie tejto metódy diskutabilné. Rovnomerné rozloženie magnetitových zŕn v celom objeme serpentinitu je z praktického hľadiska nepriaznivé. 
	Kritickými faktormi procesu lúhovania sú parametre vstupného materiálu, koncentrácia použitej kyseliny, teplota a čas lúhovania. Najväčšia účinnosť reakcie bola zaznamenaná pri pôsobení 25 % kyseliny chlorovodíkovej v pomere kvapalnej a tuhej fázy 1:4. Optimálny čas lúhovania bol 1 hod. Reakčná teplota nesmie v priebehu reakcie klesnúť pod 105°C. Účinnosť chemickej reakcie po lúhovaní v prvom stupni je 78 až 84 %, po lúhovaní v 2. stupni sa účinnosť zvýši o cca 6 %. 
	Aplikáciou navrhovaného chemického spracovania serpentinitového surovinového materiálu je možné pripraviť prášok SiO2, ktorého čistota viac ako 99 %. Uvedená technológia hydrometalurgického spôsobu spracovania serpentinitu môže byť zahrnutá medzi environmentálne technológie zamerané na likvidáciu odpadov obsahujúcich azbest. Okrem spracovania odpadu s obsahom škodlivých látok, touto technológiou sa získavajú surovinové materiály na báze Si a Mg. Táto technológia môže byť využitá aj v iných ložiskách obsahujúcich podobné chemické, mineralogické a zrnitostné zloženie.