Abstrakt
        	Plynulé odlievanie ocele patrí k hutníckym technológiám, ktoré za uplynulých štyridsať rokov radikálne zmenilo charakter celej výroby ocele. Znamenalo revolúciu v technológii odlievania ocele. V prvom rade odstránilo hrubé operácie, zaviedlo plynulosť do výroby ocele a umožnilo výrazný vzrast ziskov ako dôsledok úspory energie a výrobných nákladov. Intenzívny vývoj v 80. – tych a 90. – tych  rokoch minulého storočia bol zameraný na zvyšovanie odlievaných objemov, liacej rýchlosti, na celkovú vysokú komplexnosť procesu, jeho automatizáciu a dosahovanie vysokej spoľahlivosti a bezpečnosti prevádzky, ako aj na zvyšovanie povrchovej a vnútornej kvality odlievaných polotovarov. Pritom sa získali mnohé poznatky a skúsenosti, ktoré viedli k tomu, že plynulé odlievanie je dnes vysokoefektívna dominantná technológia výroby kvalitných oceľových polotovarov, ktorých rozhodujúci podiel je ďalej spracovaný v priamom slede technológiami tvárnenia.
	V práci je urobený teoretický rozbor súčasného stavu v oblasti teórie praskania plynule odlievaných oceľových polotovarov. Analyzovaná je podstata siedmych teórii a hypotéz praskania, ktoré sa v literatúre objavili: kryštalizačné praskanie, creepove porušovanie, krehnutie vplyvom medi odieranej z kryštalizátora, praskanie súvisiace s tvorbou oscilačných vrások, praskanie súvisiace s tvorbou lokálnych tepelných uzlov, krehnutie vplyvom precipitácie a krehnutie v dvojfázovej oblasti austenit – ferit. Tieto teórie sú základným východiskom pri vysvetľovaní mechanizmov vzniku povrchových trhlín na plynule odlievaných polotovaroch.

Acta Metallurgica Slovaca, 11, 2005, 1 (116 - 125)                                                                                                         116