Abstrakt
	V práci bol skúmaný vplyv deformácie za studena po základnom tepelnom spracovaní, vplyv žíhania po deformácii a vplyv tepelných expozícií pri teplotách 580, 620 a 650 °C po dobu od 100 do 5000 hodín na rázovú húževnatosť a vzhľad lomových povrchov ocele P91 porušenej rázovým namáhaním v ohybe pri teplote okolia. Výsledky skúšok rázom v ohybe, vykonaných na oceli P91 s deformačno-teplotnou históriou boli analyzované z hľadiska vplyvu: (I) deformácie za studena simulovanej valcovaním po základnom tepelnom spracovaní, (II) žíhania na odstránenie vnútorných napätí po deformácii za studena a (III) izotermickej expozície. Najvyššie hodnoty KCV dosiahol materiál po deformácii 20 % s následným žíhaním, nezávisle na expozičnej dobe a teplote expozície. Materiál s deformáciou 29 % dosiahol bez žíhania i po žíhaní približne rovnaké hodnoty KCV. Materiál, ktorý nebol podrobený deformácii ani následnému žíhaniu pri ľubovoľnej expozičnej teplote a dobe izotermickej výdrže dosahuje nižšie hodnoty KCV ako základný stav. Expozícia spôsobuje pokles rázovej húževnatosti pri teplote okolia bez ohľadu na to, či bolo alebo nebolo po deformácii aplikované žíhanie. Deformácia za studena do 30 % pred expozíciou má vplyv na rázovú húževnatosť (nárast KCV) pri teplote okolia iba v počiatočnej etape exploatácie materiálu, keď dochádza k dodatočnej precipitácii disperzných častíc sekundárnych fáz. Po porušení rázom v ohybe pri teplote okolia lomové povrchy všetkých stavov ocele P91 s tepelno-deformačnou históriou vykazujú tvárny transkryštalický lom s jamkovou morfológiou.